Na tohtoročný KOČAP tretiakov bezpochyby nikto nezabudne.
Ráno sme nastúpili na vlak v Prešove a keď sme vystúpili v Bystrom ihneď sme sa vydali na našu neskutočnú túru. Predpoveď nebola práve priaznivá. Malo pršať, ale nás to pravdaže neodradilo. Zo začiatku počasie bolo perfektné, no idylka sa čoskoro skončila.
Najprv začalo kropiť, čo nás trošku osviežilo a o chvíľu nastúpila krutá realita - lesné stúpanie. To by ešte nebolo to najhoršie. Avšak keď sa rozpršalo, začalo hrmieť a lesné stúpanie sa zmenilo na takmer horský terén, zima, hlad, dážď, neskutočná únava a bolesť nôh nikomu, kto ešte vládal hovoriť, nezabránili, aby si trochu ponadával.
Po niekoľkých hodinách trápenia, keď sme vyčerpaní pri každej zákrute dúfali, že je za ňou naša vysnívaná Juskova Voľa, prišli na nejaký vrch ( ten kopec o ktorom sme šli ), myslela som, že už som mŕtva. Po daždi sa voda z pôdy začala vyparovať a v lese sa vytvorila hmla. Keď sme prišli na miesto, kde chýbali stromy, pozrela som sa z kopca dole, no nevidela som nič. Všade bola biela hmla. Boli sme ako v oblakoch a už sa mi zdalo, že som v nebi. No prežili sme to.
Každý kto tam bol potvrdí, že to bolo nad hranice našich síl. Po ôsmych hodinách sme sa dostali na ubytovňu, navečerali sa a vyškriabali po schodoch do izieb. Čakalo nás konečne krásne prekvapenie. Každá izba mala sprchu a vyzerala super. Potom sme začali hodnotiť „túru". Myslím si, že všetci by v tom mali nájsť jednu pozitívnu vec. Ja som spoznala ako reagujem na bolesť a zistila som akých mám spolužiakov (silných). Všetci si môžeme povedať, že sme sa prekonali.
Z toho vyplýva staré známe : „Na všetkom zlom, je niečo dobré."