Zaujímalo by ma kto sa nám rozhodol dať takúto šancu. Šancu písať. Človek, ktorého to napadlo (podľa mňa) musel stretnúť niekoho, kto potreboval, chcel a musel vyjadriť svoj názor a ak by to nespravil vyčital by si to aj jeden aj druhý. Musím uznať, že to bola práca viacerých ľudí a zásluhu na tom mali určite tí, ktorí sa stratávaju s nami, mladými nádejnými žurnalistami. Poznám takých ľudí a stále viac ma prekvapuje, ako to že ich trápi, že nejaký adolescent chce písať články pre časopis a má sen - stať sa žurnalistom/novinárom. Kľudne by sa nad tým nemuseli ani zastaviť ani zamyslieť, nie to ešte postarať sa o to, aby niekto dostal šancu sa vlastnú sebarealizáciu.
Ale buďe mať tento blog osoh aj pre verejnosť. Každý vyjadruje, čo chce. V niečom mu to pomáha...cvičí sa vo vyjadrovaní, možno získava skúsenosti v podobe rakcií na svoje články a učí sa ako sa nestratiť tým, že zisťuje aký je výnimočný ak napíše niečo čo zaujme, čo nenapísal nikto iný. Jednoznačne je to prínos pre blogerov. No aký prínos to dáva iným? Obahatí napríklad takýto článok niekoho kto sa rozhodol, že si prečíta keci od nováčika na blogu? Alebo ako pomôže dospelému človeku čítať o zážitkoch stredoškolákov? Už len keď sa zamyslím konkrétne nad blogermi...zaujímalo by ma či si niektorí z nich prečíta článok aj od niekoho, koho nepozná a kto sa mu môže zdať totálne nezaujímavý... Myslím, že väčšina vykonáva stereotyp. Pozrie si akú ma kramu, aké má komentáre od čitateľov. No a menšina blogerov hľadá inšipráciu tým, že číta čo píšu iný a tým sa vyvarujú chýb, ktoré sa im samým nepáčia.
Myslím, že ak tento článok bude niekto čítať, bude to jeden z mojich kolegov, ale dúfam, že všetci čo ho budú čítať, pridajú komentár, čím mu dajú význam. Prečo? Lebo tieto vety, tie trošku vyššie, sú čistá teória...nepodstatná, nezaujímavá ale stále teória čo čaká na skúšku...na odpoveď, na opravu a na požitie v praxi.